Vídať ich dennodenne. Malých, veľkých, na prvý pohľad nesmelých a ustráchaných, no vo vnútri silných a odhodlaných kráčať vpred. Často za to sami nemôžu, často sa naše oči pri nich zastavia, často si o nich mnohé veci nejeden človek pomyslí – invalidi a postihnutí ľudia.
Slovo, ktoré sa bojíme vysloviť. Nie preto, že by nás desilo cez vlastnú skúsenosť, ale skôr preto, že ak vidíme kolesá invalidného vozíka, či skupinku dospelákov, vedených ako malé deti za ruku cez vyškoleného sprievodcu, omnoho intenzívnejšie sa vynára v našich mysliach ľútosť, bolesť a výčitky, prečo na svete neexistuje spravodlivosť. Prečo niektorí, ktorí by si zaslúžili takýto „trest“ sú v poriadku a iní, ktorí dokážu byť tak nevinní svojím správaním sú takto „potrestaní“? Potrestaní? Nie! Myslím si, že odpoveď sa dá nájsť úplne jasná – Pretože to takto má byť!!!
Nejeden si teraz pomyslí, že mi asi totálne preskočilo, ak hovorím, že toto si postihnutí ľudia zaslúžia. Hneď na začiatku týchto bojachtivých zástancov ľudských práv zabrzdím. „Má to takto byť, pretože cez ich slabosť môžeme my nachádzať zvláštnu silu a tým sa motivovať pre dobro vytvárať tento svet krajším.“ Aj ja sa mám čo učiť a som rada, že mi k mojej obmedzenosti, slabosti, utiahnutosti a zbabelosti môžu napomáhať aj oni. Hoci so sociálnou prácou nemám veľa skúseností, hoci sa k takýmto ľuďom nedokážem dostať, oni sa vedia dostať ku mne a za to som im vďačná. Aj ja som sa na nich zvykla pozerať zo strany toho, kto v nich videl „malých úbožiačikov“, no po hlbšom preniknutí do ich sveta sa môj pohľad úplne zmenil.
Asi pred mesiacom, konkrétne 2. apríla 2014, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach vyzvala študentov Sociálnej práce na divácku účasť v divadelnom muzikálovom predstavení Malý princ, so začiatkom o 18.00 hodine, v priestoroch košickej Staromestskej radnice. Povieme si: „Čo na tom môže byť také fascinujúce?“ Áno, sú tam herci, kulisy, diváci. Divadlo je pekné, umelci majú text naučený do poslednej bodky a spevácke stvárnenie je taktiež podané na vysokej úrovni. V podstate je to jedno veľmi pekné spracovanie Exupéryho najznámejšej knihy. Zamyslenie však nastáva v tom momente, keď si uvedomíme, že v roli Malého princa vystupuje chlapec s detskou mozgovou obrnou a v roli jedného z kráľov sa zase objaví chlapec s Downovým syndrómom. Hrôza, zdesenie, údiv a možno i úžas – to v tej chvíli dokáže naplniť človeka. Pripadá si zrazu taký malý a neschopný pomôcť. No na druhej strane sa v jeho duši zobúdza ten starý, už dávno neobjavený pocit, zmiešaný s túžbou, že aj mňa sa jeho osud týka. Ťažké chvíle tohto človeka, všetka bolesť z odmietania jeho okolia, výčitky a sebaľútosť sú zrazu potlačené a navonok sa dostáva vnútorná sila, odhodlanie a snaha dokázať tým druhým, že mentálne postihnutý človek nemusí byť hneď odpísaný a nemusí byť pre druhých čudákom. Aj v jeho hrudi bije srdce, ktoré chce žiť a rozdávať radosť všade, kam príde. Pri pohľade na neho sa v prvom momente objaví súcit, no po vyslovení úvodných slov, jeho handicap akosi odchádza do ústrania a vy už v ňom nedokážete vidieť niekoho, kto je odkázaný na druhých. Je to len silná osobnosť, ktorá chce dokázať viac než sa od nej očakáva.
Možno práve preto sú aj pre mňa títo ľudia veľkým povzbudením a možno aj preto si dovoľujem povedať, že preto majú takto žiť – na okraji spoločnosti, s ťažkosťami presadiť sa v tomto svete. Ale aj kvôli tomu, aby svojím „zvláštnym darom od Boha“ podnecovali druhých k začatiu uvedomovania si svojej úbohosti, keď sa starajú viac o to, či ráno vyriešia obchodné stretnutie v práci, či ich dnes nerozčúli nejaký kolega alebo či ich v obchode znovu nepredbehne starý človek s košíkom plným diabetických prípravkov. Táto slabosť človeka je bohužiaľ často taká veľká, že si cez svoje vlastné problémy a starosti nedokáže všímať silu a odvahu tých, ktorí to možno majú často omnoho ťažšie a zložitejšie.
Myslím si, že každý človek by mal aspoň raz v živote zažiť stretnutie s jedným z týchto fascinujúcich ľudí. Viem, že je ťažké o takomto niečom moralizovať, no z vlastnej skúsenosti a rozhovorov som zistila, že títo ľudia sú omnoho zraniteľnejší a omnoho viac očakávajú, že ich človek pochopí, podporí, ponúkne úsmev a pomôže vyjsť im zo svojho tieňa. Môžu byť pre nás skutočne krásnym príkladom.
V televízii sa v poslednej dobe už často nezobrazuje nič iné len vraždy, násilie a zloba. O čo viac je vtedy pre smutného človeka povzbudivejšie, ak sa pozrie na človeka s rečovou chybou, teda na niekoho, kto musí vynaložiť všetku svoju silu a námahu na to, aby čo najlepšie zaartikuloval pripravený text, aby nedal najavo, že možno niektorý z pohybov, ktoré je nútený vykonať na javisku mu z časti prináša aj bolesť či vypätie síl. Práve vtedy si uvedomíte, čo v skutočnosti pre neho prináša umenie. Že to nie sú len naučené texty a snaha ukázať sa. Pre niekoho je to možno to najkrajšie rozptýlenie, tá najväčšia symfónia života, ak môže prežívať svoj život naplno. Nie ako niekto, kto je svetom odpísaný, ako vydedenec a ten, na kom majú spočívať pohľady plné súcitu. V jeho slabosti sa nachádza sila, ktorú je ochotný rozdávať, ktorou chce druhým prinášať radosť a nádej, že tento svet stojí aj o takých, ako je on. Nemal by sa vtedy v obyčajnom zdravom človekovi objaviť ten hrejivý pocit, že na svete ešte nie je všetko len čierne. Že existuje dobro túžobne čaká i na neho?
Preto chcem im aj takto vyjadriť svoje veľké ĎAKUJEM. Vďaka vám, za to, že ste. Vďaka, za vašu chuť žiť, ktorú rozdávate aj iným. Veď práve kvôli nej, verím tomu, že nejeden človek začal prehodnocovať svoje postavenie a svoj pohľad na vás. Ak vy cez svoj handicap dokážete robiť tento svet krajším, o čo viac s vašou pomocou môžeme my, zdraví ľudia premieňať smutné a vyschnuté polia ľudských sŕdc v našom okolí na rozkvitnuté lúky plné nádeje, radosti a chuti zo života. Vďaka za váš život a vašu silu žiť. Vďaka, že to so životom myslíte úplne vážne a chcete v ňom naplno žiť. Cez vašu silu meníme našu slabosť na veľké a úctyhodné činy. Zostaňte takí akí ste a svet bude iný – lepší.
(Simona Trecaková)
++++++++++ ...
Celá debata | RSS tejto debaty